Deň 60 o zábave a povinnosti

Včera som spomínala, ako som chodila na taliančinu a ako som si popri tom nečakane veľa vecí uvedomila, lebo často sa z úplne nevinnej konverzačnej otázky z učebnice vykľul terapeutický rozhovor o niečom úplne inom 😀 Dnes som si spomenula na ďalší rozhovor, kedy som si prvý krát uvedomila tú moju posadnutosť „užitočnosťou“.

„Aké knihy rada čítaš?“, znela otázka. Hm, ako to myslia, že „rada“? Čítam manuály o permakultúrnom hospodárstve a prírodnom staviteľstve, lebo sa to chcem naučiť, čítam knihy o osobnostnom rozvoji preto, aby som sa mohla niekam posunúť a zlepšiť, čítam knihy v angličtine aby som si precvičovala jazyk, a snažím sa už aj čítať niečo v taliančine, aby som rýchlejšie postupovala pri učení.

Na čítanie iba tak pre „zábavu“ nemám nárok. Nemôžem sa iba tak povaľovať s knihou, keď je všade okolo toľko práce. „Najprv práca, potom zábava“, vštepovali mi rodičia. „Čítať si môžeš, až keď budeš mať všetko hotové (domáce úlohy, upratanú izbu, splnené svoje akékoľvek iné povinnosti)“.

Lenže keď máte veľký dom so záhradou v kombinácii s 3 malými deťmi a niekoľkými zvieratami, mať „všetko hotové“ sa vám nikdy nepodarí. Čiže žiadna „zábava“. Musím si predsa najprv splniť svoje povinnosti. A tak som pred rodinou (ale hlavne sama pred pred sebou) každú činnosť, ktorá by mohla aspoň vzdialene pripomínať odpočinok alebo zábavu, zadefinovala ako povinnosť.

• namiesto uvoľnenej vychádzky do prírody „musím ísť vyvenčiť psa, lebo sa potrebuje vybehať “
• namiesto radostného jazdenia na koni „musím ísť prejazdiť koňa, lebo potrebuje mať pravidelný tréning“
• namiesto príjemného relaxu v záhrade „musím ísť vytrhať burinu na skalke/skopať svah/zasadiť…“
• namiesto odpočinku pri knihe „musím sa učiť po taliansky/vzdelávať/…“

Nedovolila som si oddychovať, baviť sa. Hlavne nezaháľať, to je pre lenivcov, a ja nie som lenivá, ja som usilovná. Nedovolila som si robiť niečo iba pre seba, to je sebecké, a ja predsa nie som sebec, ja som tá obetavá, čo druhých vždy dáva na prvé miesto. Potrebovala som stále dokazovať svoju hodnotu, že som dobrá manželka/matka/kamarátka/dcéra… že som „dobré dievčatko“, že si zaslúžim pozornosť, že som hodná lásky mojich blízkych (aj úplne cudzích, musím sa snažiť by ma všetci mali radi). Byť užitočná v každom okamihu, aby som si „zaslúžila“ dýchať vzduch.

Veľa žien má presne toto isté nastavenie, to presvedčenie že správna žena je obetavá a stará sa o druhých. Len chýba drobný detail, ktorý nám nikto nepovedal – že aby sme sa mohli postarať o druhých, potrebujeme sa najprv postarať o seba. Aby sme mohli rozdávať lásku, potrebujeme ju najprv cítiť v sebe (aj k sebe).

Ak ste už niekedy leteli lietadlom, tak určite poznáte úvodnú bezpečnostnú inštruktáž pre prípad nehody – ak cestujete s deťmi, najprv nasaďte plynovú masku sebe, až potom dieťaťu. Ak by ste zachraňovali najprv dieťa, nebudete už mať šancu nasadiť masku aj sebe, a nakoniec zahyniete obaja. A rovnako je to v živote – ak sa nepostaráte v prvom rade o dobitie svojej energie, o svoju radosť a naplnenie svojich potrieb, nebudete mať z čoho rozdávať ostatným.

Nebolo pre mňa ľahké priznať si, že aj ja mám nejaké potreby. Že nie som dokonalá superžena, ktorá s úsmevom stíha prácu, deti, domácnosť aj čokoľvek iné, ale že niekedy som unavená a jediné, čo chcem, je niekam zaliezť a mať chvíľu kľud. Kým som pripustila, že je v poriadku si oddýchnuť, aj keď nemám ešte „všetko hotové“. Že si môžem niekedy prečítať knihu, ísť si zajazdiť alebo sa inak odreagovať a dočerpať tak energiu.

Bol to proces. Postupne som sa snažila vedome si zaradiť niekedy oddych, niečo iba pre seba, ale dlho som sa nevedela zbaviť pri tom výčitiek svedomia a pocitu viny. Postupne sa to zlepšovalo, a myslela som si, že už som to prekonala. Že už myslím na seba, mám sa rada, dovolím si, som slobodná. A hľa – moje sny ukazujú, že na nejakej hlbšej úrovni to ešte stále je, ešte stále sa pristihnem pri tej potrebe byť v každom okamihu užitočná, nezaháľať, dokazovať svoju hodnotu výkonmi, a nedovolím si robiť si radosť.

Je to cesta. Tak zajtra mám naplánované maľovanie. A dnes som sa vychytila písať skorej, takže večer mám voľno. Teda skoro, lebo ešte chcem večer pozerať jeden webinár o tom, ako úspešne budovať YouTube kanál 😀 A čo vy? Dovolíte si bez výčitiek svedomia oddýchnuť? Čo je pre vás najlepší relax?