„Končím!“ alebo Ako som dostala som lekciu od života

V posedných rokoch sa učím žiť viac v prítomnosti, proste plynúť s prúdom života, počúvať intuíciu, nasledovať vnútorné impulzy, užívať si šťastie tu a teraz, vedome rozvíjať a kultivovať Umenie Žiť. Vnímať svet viac cez srdce, nie len cez hlavu. Spoznávať seba a svoju pravdu zvnútra, a z vonkajších informácií si vyberať len tie, ktoré so mnou vnútorne rezonujú.

A tak na začiatku minulého roka, keď sa začali objavovať katastrofické správy o prichádzajúcej pandémii, necítila som strach. Cítila som, že prichádza niečo, čo nezvratne zmení doterajší svet. Že to môže byť šanca uvedomiť si, kam sa to ako ľudstvo rútime. Že toto je možno spôsob, ako nás príroda chce napomenúť, že sme prekročili hranice.

A tak som chcela prispieť svojou troškou k presmerovaniu pozornosti od katastrofických vízií k nádeji na lepší svet, a začala som točiť videá o tom, ako môžeme pozitívne pristupovať k tejto situácii, čo môžeme robiť, ako zmeniť nastavenie a nepodľahnúť strachu. Lenže… lenže moje videá neboli prijaté s jasaním, žiadne lajky a komentáre plné vďačnosti. Ba čo viac – začali sa objavovať posty a komentáre mojich priateľov, ktorí mali na vec úplne iný názor.

A ja som sa posr@la. Zľakla som sa, že ľudia môjmu postoju a pokusom neporozumejú a odsúdia ma. Zľakla som sa, že sa odo mňa odvrátia moji kamaráti. Nebola som pripravená čeliť hejtom a nenávistným komentárom, aké sa začali objavovať na FB. A tak som sa rozhodla, že nebudem tomu dávať energiu, že necítim potrebu bojovať, že moja cesta je iná.

Jednoducho som celému tomu cirkusu prestala venovať pozornosť a žila som si slobodne. V praxi som si vyskúšala, že sa dá tvoriť si vlastnú realitu. Moje obvyklé aktivity ako vychádzka so psom do lesa alebo jazdenie na koni žiadny lockdown neohrozil. Pracujem online, takže sa mi otvorili nové možnosti, o akých sa mi dovtedy ani nesnívalo. Dokonca aj tú naplánovanú cestu karavanom som uskutočnila.

Lenže v momentálnej situácii, keď už ide o základné ľudské slobody, začala som mať pocit, že sa mám vyjadriť. Že si nemôžem iba tak žiť svoj spokojný a šťastný život, kým sa tu niekto snaží nastoliť novú totalitu. Už som to raz zažila, že sa nedalo cestovať, že bol iba jeden „správny“ názor a cenzúra všetkých ostatných, príkazy, zákazy, nariadenia pre „naše dobro“, udania, vyhadzovanie z práce. Už chýba len pomoc armády (tentokrát americkej), aby sa situácia zopakovala dokonale.

A tak som vstúpila do FB sveta so zámerom upozorniť na novovznikajúcu totalitu, chcela som sa pokúsiť zmierniť napätie medzi oboma vytvorenými tábormi, nabádať k tolerancii a vzájomnému rešpektu, ukázať, že sme na jednej lodi, že niekomu vyhovuje, keď bojujeme navzájom a nevidíme, čo sa deje poza náš chrbát. Lenže… tak nejako sa mi to vymklo z rúk, a keď som tak pozorovala sama seba, nestíhala som sa diviť!

Čítala som články a komentáre k nim, počúvala videá, premýšľala o odpovediach, o svojich postoch a článkoch… Toľko času a energie mi to zožralo! Strhlo to celú moju pozornosť! A dokonca som sa pristihla presne pri tom, pred čím som chcela ľudí varovať – presviedčala som o správnosti svojho názoru, hádala sa s ľuďmi a snažila sa predostrieť dôkazy svojej pravdy!

Napriek tomu, že som to na sebe pozorovala, že z nadhľadu som videla nezmyselnosť svojho konania, nechávala som sa strhnúť znova a znova, zdieľať ďalší článok, napísať ďalší post, odpovedať na ďalší komentár. Cítila som bezmocnosť, frustráciu, hnev, smútok, údiv nad zaslepenosťou niektorých ľudí… až kým mi konečne došlo, o čom bola pre mňa táto lekcia!

Potrebovala som vystúpiť z môjho ideálneho a slobodného sveta a vnímať, ako sa cítia „normálni“ ľudia, ktorí sú stále zanorení v tejto manipulatívnej hre. Potrebovala som pochopiť, že je jedno, v ktorom ste tábore a čomu veríte, emócie sú stále tie isté – tá istá frustrácia a hnev, že ostatní nechápu, nevidia „jasné dôkazy“, ten istý strach z toho, že tí druhí svojím konaním nezmyselne škodia a ohrozujú vás a vašich blízkych.

Potrebovala som zažiť, ako ľahko je nechať sa zatiahnuť do tejto hry, bojovať o svoju pravdu, venovať pozornosť nezmyselným hádkam a dokazovaniu, že ten druhý sa mýli. A predovšetkým som si potrebovala zažiť, že už dokážem vyjadriť svoj názor, že už ustojím aj nesúhlas, že prežijem aj, keď si ma niekto odstráni z priateľov. A tak môžem (konečne!) z tejto hry znova vystúpiť, obohatená o túto cennú skúsenosť.

Ďakujem všetkým priateľom, ktorým stálo za to diskutovať pokojne, prezentovať opačný názor slušne a argumentovať s rešpektom a úctou. Pomohli ste mi uvedomiť si mnoho dôležitých vecí, pomohli ste mi lepšie rozumieť. A nastavili ste mi zrkadlo, kde som mohla uvidieť, ako sama robím to, čo kritizujem u druhých. Vidím, prijímam, púšťam, posúvam sa do ďalšieho levelu 🙂

A tak sa môžem znova vrátiť k pôvodnému zámeru – nabádať k vzájomnému porozumeniu, k obráteniu pozornosti na to, čo nás spája, vytváraniu vízie krajšieho sveta, namiesto boja a dokazovania vlastnej pravdy. A tiež vrátiť sa k svojmu slobodnému životu uprostred chaosu a inšpirovať k tomu aj ostatných 🙂

Držme si spoločne palce, sme na jednej lodi, očko – neočko 😉