Blondína na cestách časť 1.

V rámci štúdia geomancie v Nemecku sme tento rok mali naplánovaný aj šamanský seminár. Ubytovanie v stane alebo v típí, stálo na propozíciách. Hm, keď som minulý rok na seminári o rastlinách vytiahla náš 20 – ročný stan, počas dažďa na mňa v noci kvapkalo (a musím priznať, že už mi to neprišla až taká romantika ako v časoch, keď som hrávala do rána pri ohni na gitare 😀 ).

A tak som si zmyslela, že tentokrát pôjdem radšej karavanom, nech sa využije, keď sme si ho konečne kúpili.  6 – metrovou dodávkou. Sama, ja čo si neviem opraviť defekt ani na bicykli, a na aute sťažka rozoznávam kam naliať vodu do ostrekovača a kam olej 😀 . Big challenge. Zhruba 800 – kilometrovú cestu som si rozložila na 2 dni, aby som sa nemusela naháňať, lebo seminár začínal už popoludní (a aby som si dlhšie mohla vychutnať cestu).

Do Bratislavy to išlo dobre, cestu poznám, premávka nebola nijako dramatická, od Trenčína je už diaľnica, zatiaľ pohoda. Zastavila som na poslednej pumpe pred hranicami, aby som natankovala a pripravila si ďalší plán. Kúpila som si kávu, nastavila navigáciu k bodu, ktorý mi vybral môj starostlivý manžel ako bezpečné miesto na prespanie, a vyrazila som. Navigácia hlásila príchod o cca jedenástej večer. Výborne, to je tak akurát.

Skutočné dobrodružstvo začína až za hranicami

Vzápätí som si uvedomila, že do Viedne predsa nepotrebujem navigáciu, veď už som tam bola veľa krát. Stačí iba na začiatku odbočiť, a potom už stále len rovno po diaľnici,  takže môžem šetriť batériu a obrazovku mobilu zatiaľ vypnúť. Potom som si ešte uvedomila, že som mala vypnúť aj dáta, a tak znova pohľad na mobil, chvíľu mi trvalo kým sa mi to podarilo všetko za jazdy pošťukať. Keď som zdvihla hlavu, stihla som ešte zahliadnuť ceduľu že Viedeň doprava, a už som ťahala rovno na Budapešť. Sakra!

Zapla som znova navigáciu, ktorá po prepočítaní ukázala, že sa musím pekne otočiť a vrátiť sa touto istou cestou naspäť, a príjazd do cieľa mi posunula o pol hodinu. Ale do ….! Šťavnato som si nahlas zanadávala, lebo už teraz som bola naozaj na seba naštvatá. No dobre, toto sú tie meditácie v reálnom živote, dýchaj moja. Mám sa rada aj takáto, všetko je ako má byť, prijímam aj túto situáciu… (sakrasakrasakra!)

No nič, po chvíli som sa upokojila, aj tak sa nič iné nedalo robiť, a sledovala som rovnú čiaru na navigácii, aby som to znovu nedoplietla. Aha, blížim sa k otočke! Na najbližšej odbočke som teda zišla z diaľnice, ale už po pár metroch vidím, že som to zase nejako domotala, lebo – čo tu robia všetky tie kamióny po kraji cesty, a čo tí policajti? Spomalila som a snažila sa pochopiť, o čo tu ide. Kolieska v mojej hlave sa zjavne krútili ešte pomalšie ako kolesá môjho plížiaceho sa auta.

Kam som to sakra došla?

Osvietilo ma, až keď som uvidela svetlá a nad cestou povedomý bránovitý útvar – maďarská hranica! A už ku mne bežia policajti a mávajú na mňa baterkami (musela som pôsobiť značne podozrivo, osamelý pomaly sa plúžiaci karavan v odstavnom pruhu pre kamióny :D). Z môjho zmäteného výrazu ale veľmi rýchlo pochopili, že zrejme nebudem samovražedný extrémista, a za prevážača čohokoľvek by si ma tiež asi nikto nevybral 😀 , a odmávali že môžem ísť ďalej. „Ja som sem ale nechcela ísť“, pípla som nesmelo, prikrčená za obrovským volantom. „A kam ste chceli ísť?“ opýtal sa ma policajt na moje veľké prekvapenie po slovensky. „Na Viedeň“, špitla som. „Tak sa tu opatrne otočte“ pokynul mi s chápavo – blahosklonným úsmevom policajt, a ja som s úľavou točila na našťastie v tom čase prázdnom prechode tesne pred hranicou. Tak to mi to pekne začalo!

Ďalšia cesta už išla lepšie. Cez Viedeň, ktorej som sa ešte pred pár rokmi vždy obávala a nechávala som tu vždy volant manželovi, dnes jazdím rada. Prehľadná viacprúdová diaľnica značená ako pre blondíny (napriek tomu sa mi tu raz podarilo zablúdiť – keď som prvýkrát použila „pre istotu“ aj navigáciu a odbočila som o jednu odbočku skôr ako som mala 😀 ). Tentokrát som už na mobil pre istotu ani nepozrela, ťahala som stále rovno, a keď sa objavili na ceste písmená rôznych štátov, nasledovala som D ako Deutschland, lebo na cedule vedľa cesty už potme veľmi nevidím. Podarilo sa mi prejsť bez problémov a šla som bez prestávky ďalej, hoci mi už bolo jasné že do plánovaného cieľa dnes nedôjdem a s nocľahom budem musieť improvizovať.  Zastavila som asi o jedenástej večer na parkovisku pri pumpe a diaľničnom hoteli, ktoré vyzeralo dostatočne veľké a osvetlené, a neunúvala som sa von ani na toaletu. Využila som luxus kúpeľne v karavane a zaľahla spať s poslednou myšlienkou – uf, tak to som zvedavá čo ma čaká ešte zajtra!