Deň 11 s Michelangelom

Dnes som si čítala o Michelangelovom Dávidovi. O 2 týždne mám vystúpiť na konferencii Inspiration v Prahe a mala som takú ideu použiť jednu metaforu, ktorá by sa týkala práve tohto umelca a jeho majstrovského diela. Teda mohol by to byť hociktorý umelec a ľubovoľné umelecké dielo, ale prišiel mi na um práve tento príklad, lebo sochu Dávida som obdivovala naživo pri nedávnej návšteve Florencie a tiež predpokladám, že aj ten najväčší umelecký ignorant už o nej minimálne počul. A ukázalo sa, že intuícia mi napovedala správne, lebo vysvitlo že je to ešte lepší príklad na moju metaforu ako som čakala 🙂

Popri gúglení základných informácií som sa totiž dozvedela zaujímavé veci. Tak napríklad že autor svoje dielo vytesal z jedného kusa mramorového bloku veľkého 5,5 metra, ktorý sa už predtým pokúšali opracovať dvaja iní sochári, ale svoju prácu nedokončili, lebo usúdili že ten kus mramoru nie je vhodný na sochu (ha!).

Michelangelo tvoril svoje dielo od septembra 1501 až do mája 1504. Podľa životopisca Ascania Condiviho pracoval na soche v maximálnej tajnosti a svoje výtvor skrýval až do januára 1504. Hovorí sa, že si vyrobil voskový model svojho návrhu a ponoril ho do vody. Ako pracoval, postupne nechal hladinu vody klesať a pomocou rôznych dlát tesal, čo videl sa vynárať. Spal sporadicky, a keď, tak oblečený a dokonca aj v topánkach, a zriedka jedol.

Dnes socha Dávida patrí k najslávnejším sochám sveta. Predpokladám ale že málokto z nás si vie vôbec predstaviť, aká drina to musela byť – dva a pol roka denne tĺcť do tvrdej skaly! Aká výzva použiť nie najkvalitnejší mramorový blok, ktorý už bol načatý inými sochármi a teda s obmedzenými možnosťami tvorby…

A čo my, dnešní rozmaznaní ľudkovia? Koľko úsilia sme ochotní venovať práci na svojom sne, kým usúdime že je to príliš ťažké a nemá cenu sa o to snažiť?

Ale aby som tu nemoralizovala a neukazovala prstom, musím sa priznať že tiež len pomaly a postupne sa učím prekonávať svoju netrpezlivosť a potrebu okamžitých výsledkov 😀