Blondína na cestách časť 2.

Svitanie na odpočívadle nad diaľnicou zdanlivo neposkytuje veľa romantiky – búchanie autových dverí rôznej intenzity  v nepravidelných intervaloch doplnené občasnými útržkami rozhovorov v rôznych rečiach na pozadí monotónneho hukotu motorov a svišťania pneumatík z diaľnice… pre mňa ale každé ráno v karavane na ceste má sladkú príchuť slobody a dobrodružstva, a tak som si uvarila čaj a vychutnávala si ten pocit, kým som sa vydala ďalej, na geomantický seminár do Nemecka.

Myslela som, že už mám pred sebou iba jednoduchú pokojnú cestu s dostatočnou časovou rezervou, tak som sa zastavila ešte na kávu pri Mondsee na odpočívadle s nádherným výhľadom, a vytiahla počítač, že si ešte užijem tento výlet a v kľude čosi porobím. Pri kontrole pošty ma ale čakalo prekvapenie. Pred seminárom som sa totiž hrdinsky ponúkla, že môžem niekoho cestou zviezť, ale ozval sa len jeden chlapík, že ďakuje ale že radšej pôjde svojím vlastným autom, a inak nikto, tak som si s úľavou vydýchla že netreba. Teraz som ale našla mail od spoluúčastníčky seminára, že sa rada zvezie so mnou, a aj navrhla miesto stretnutia.

Spomenula som si na predchádzajúce skúsenosti s jazdením po Mníchove, a oblial ma studený pot. Vygúglila som miesto stretnutia a možnosti parkovania v blízkosti. S osobným autom v pohode, ale so 6 – metrovým karavanom (a ešte k tomu so mnou za volantom)? Nie, to nedám, potrebujem minimálne parkovisko pred nákupným centrom! Nakoniec sme našli uspokojivé miesto, nahodila som teda do navigácie nový cieľ a vyrazila, v duchu ľutujúc toto svoje frajerské a značne neprimerané gesto.

Udržujte paniku

Zápcha začala už na diaľnici pri vjazde do mesta, a doprava sa postupne ešte viac zhusťovala, až kým som nezostala úplne stáť v dvojrade áut na prípojke z jednej cesty na druhú, a na všetkých okolitých cestách bola situácia rovnaká. Keď do toho začala hulákať sanitka, pomyslela som si len bez veľkého záujmu, že to som zvedavá ako tadiaľto prejde. O pár sekúnd vysvitlo, že sa to asi veľmi rýchlo dozviem, lebo húka v našom pruhu! A teraz čo mám akože urobiť?? Ostatné autá sa pomkli viac ku kraju a vytvorili predpisovú „Rettungsgasse“, mne ale zadok karavanu stále trčal doprostred cesty, hoci som predok mala narazený až na zvodidle! Tep mi vystúpil asi na 200 a v panike som sa posúvala hore dole, až kým mi okolostojaci nešťastníci v obave o svoje autá neuvoľnili dostatočne veľký kus cesty vo vedľajšom pruhu. Podarilo sa mi upratať sa aspoň tak, že sanitka síce zastala, ale nakoniec obratným manévrom sa tesne okolo mňa prešmykla a pokračovala v ceste. Uf, tak to bolo o chlp!

Spotená a roztrasená som potom ešte križovala mesto viacprúdovými cestami, pohľadom skákala z navigácie na okoloidúce autá, semafory, bočné zrkadielka (občas omylom aj do spätného, v ktorom ale vidno iba interiér karavanu a vždy ma to na chvíľu zaskočilo), kým som celkom vysilená zastala na dohodnutom parkovisku.

Našťastie kolegyňa meškala, tak som mala medzitým dostatok času vydýchať sa, prestať sa triasť a potiť, a privítala som ju už s nonšalantným sebavedomým úsmevom, akože to som rada že sa ohlásila a  môžeme cestovať spolu 😀 . Medzitým zápcha poľavila, z časovej rezervy sa stal časový stres, ale s dvoma navigáciami sa mi podarilo bez strát na životoch a karosériách nejako sa vymotať z mesta. Ty brďo, dala som to! Tak ale toto si už nepotrebujem zopakovať, cestou naspäť ju nasadím k tomu chlapíkovi čo išiel sám svojím autom 😀