Deň 12 alebo „cesty Páně…“

Keď som mala 17 rokov, chcela som napísať knihu, príbehy z môjho života. Mala som už aj vymyslenú prvú vetu knihy: „V podstate som normálna, aj keď mnohí tvrdia opak.“ Mierne ma zneisťovalo, že životopisy zväčša písali ľudia na sklonku života s rozsiahlejšími skúsenosťami, ale povedala som si že veď môžem teda počkať aspoň do osemnástich 😀

Môj život v tom čase bol plný zábavných, bláznivých a dobrodružných príhod. Písala som si ich po večeroch do denníčka šifrovaným písmom, aby to náhodou nečítali nepovolané oči. Počas vysokej školy zábava pokračovala a bolo to ešte lepšie, lebo ako plnoletá som mala viac slobody. Akurát už som si nič nezapisovala, lebo po večeroch som mala lepší program, stále sa niečo dialo 🙂

No a potom som sa vydala, prišli deti, a bláznivým, veselým a dobrodružným príhodám bol koniec. Chcela som byť „dobrá matka“, a to je predsa vážna úloha a veľká zodpovednosť! Na knihu už som nemala ani pomyslenie – jednak nebol čas, a jednak – o čom by som asi tak písala? O každodennom kolotoči medzi plienkami?

Dnes keď som sadla k počítaču že napíšem ďalší blogový príspevok, spomenula som si na ten môj dávno zabudnutý nápad s knihou. Lebo veď vlastne teraz každý deň niečo píšem, to už som skoro ako spisovateľka, no nie? Ak to vydržím pár týždňov (alebo nebodaj mesiacov) tak by som už mala dosť strán aspoň na takú menšiu novelu 😀

A tiež mi napadlo, akými zaujímavými cestami nás ten osud vedie. Písať každý deň som pôvodne začala iba ako súčasť mojej výzvy. Malo mi to len pomáhať udržiavať si pozornosť a zameranie na ceste k môjmu hlavnému cieľu – získaniu 1000 odberateľov na YouTube kanál. Myslela som si že mne písanie veľmi nejde, jednoduchšie je pre mňa rozprávať, a tak chcem hlavne točiť videá. A ešte lepšie je robiť rozhovory, tam ani rozprávať veľa nemusím. Akurát že za tých 12 dní už som napísala 12 článkov, ale nenatočila zatiaľ ani jedno nové video :-/

Keď som pred pár rokmi začala s písaním článkov na stránku, mala som vždy pocit že mi to trvá večnosť. Napísanie jedného článku mi často zabralo aj niekoľko dní. Nie že by som písala 3 dni v kuse, len som pri písaní často dospela do bodu, kedy som buď nevedela alebo nemohla pokračovať. Teda nie že by som nevedela o čom písať, skôr sa mi to vždy rozvetvilo príliš mnohými smermi a zostala som zahltená, tak som si potrebovala dať prestávku, ale potom už na mňa čakali iné povinnosti a inšpirácia medzitým pominula. Alebo aj inšpirácia bola, len tie iné povinnosti proste aj tak prichádzali a vyrušovali a prerušovali až kým inšpirácia nepominula (to je tých x nedopísaných článkov na všetkých mojich weboch)

A tak som dospela k názoru, že písanie nie je pre mňa ten pravý spôsob vyjadrovania. Vlastne aj teraz celý čas zápasím s pokušením rozpísať sa viac o všetkom, čo som náznakom spomenula v predchádzajúcich riadkoch, tak napríklad:

• o tom, ako som sa mýlila v tom, čo znamená „byť dobrá matka“ a ako to vidím teraz
• o tom, ako sa mi už v minulosti viac krát stalo, že som mala cieľ a za ktorým som chcela ísť a potom ma život odklonil z cesty, ale to čo pôvodne vyzeralo ako prekážka alebo odklonenie zo správneho smeru sa potom ukázalo ako najlepší možný krok k dosiahnutiu pôvodného cieľa
• o tom, ako to raz bolo aj naopak a ako som si myslela, že idem za svojím snom, odišla som z práce, stala som sa učiteľkou jazdy na koni a snívala o vlastnej usadlosti a jazdeckom klube, a potom som zistila, že vlastne takto nechcem žiť a tento sen nie je pre mňa
• o tom, ako často dopadneme ako pastier Santiago v Coelhovom Alchymistovi, kedy sa rozhodneme ísť hľadať svoj „poklad“, len aby sme na konci cesty zistili že sme ho vlastne mali celý čas pod nosom…

… a to by som sa zase rozvetvila a zahltila a nedokončila, a ja potrebujem mať na konci dňa publikovaný článok. Takže žiadne ambiciózne rozkošatené plány o skvelých myšlienkach, ktoré „jedného dňa“ dopíšem, pekne naspäť k tej jednej veci, ktorú stihnem dopovedať ešte dnes. Zameranie na jeden cieľ.

A tak začínam mať pocit, že to každodenné písanie je oveľa užitočnejšie (ale aj náročnejšie, a súčasne zábavnejšie) cvičenie ako som si pôvodne myslela. Pochopila som, že problém nie je vo forme, akou sa vyjadrujem, v tom že by písanie nebolo pre mňa. Problém je v niečom úplne (ale že úúúplne) inom!

Lenže to je zase ďalšia veľká a rozsiahla téma na pokračovanie, nie na jeden článok, a okrem toho mám dnes aj iné veci v pláne, takže končím a vidíme sa zase zajtra 😉