Deň 13 alebo ako prekonať strach

Včera bola nedeľa a to je u mňa tradične deň, kedy si idem zajazdiť na koni a vyvetrať trochu hlavu. Hneď na lúke za jazdeckým klubom som zistila, že to asi nebude iba taká pohodová vychádzka. Fúkal dosť silný vietor, a les plný mávajúcich konárov a znepokojivých zvukov je vždy pre kone veľká výzva. V génoch majú stále zakódované, že každý nečakaný zvuk alebo pohyb v kroví môže znamenať šelmu pripravenú na útok a teda ohrozenie života, takže prirodzenou reakciou je útek.

Vtedy je na mne zachovať kľud a udržiavať si toto naladenie, aby som ako „vedúci kôň“ nášho dvojčlenného stáda vytvorila pocit bezpečia a presvedčila môjho parťáka že je všetko v poriadku a útek nie je nutný. Nie je to úplne ľahké. Niekedy nie je jednoduché zahnať strach. Hlavne keď cítim, ako je kôň podo mnou napnutý ako struna, ako znepokojene fučí, prípadne keď aj uskočí a zvrtne sa na útek alebo sa postaví na zadné.

Nie som silový jazdec, verím v partnerstvo s koňom. Pri jazdení používam len ohlávku namiesto kovového zubadla v papuli, a vážim 10x menej ako môj kôň takže šanca zastaviť ho iba silou je nulová. Jediné, na čo sa môžem spoliehať, je sila mojej mysle, moja vnútorná energia. Je preto pre mňa životne dôležité zachovať pokoj a odohnať z mysle realistické vízie splašeného koňa, ktorý tryskom beží lesom a mňa vlečie za sebou visiacu dole hlavou s nohou zachytenou v strmeni…

Čo pomáha v takýchto chvíľach?

Ak ste už niekedy zažili strach a katastrofické scenáre tlačiace sa do hlavy, isto ste už zistili, že nie je možné prestať na to myslieť iba tak, že si to zakážete. Jediná šanca je zamerať pozornosť na niečo iné. A keď sa strašivá myšlienka vráti – znova svoju pozornosť vedome presmerovať. Ja v takýchto chvíľach používam vedomé dýchanie a mantry.

Prirodzenou reakciou tela na strach je stiahnutie svalov (podvedomá príprava na „útok alebo útek“), a zadržanie dychu. Sústredenie na hlboký nádych a výdych pomáha uvoľniť stiahnuté svaly a zvládnuť nežiadúcu inštinktívnu reakciu tela.

A aby som zamestnala aj myseľ, s nádychom sa sústredím na precítenie vďačnosti, s výdychom na vysielanie lásky. Kým je situácia naozaj napätá a nie je priestor na preciťovanie, lebo musím byť v strehu a reagovať na nečakané pohyby koňa, opakujem si aspoň afirmácie (alebo mantry). S nádychom „Ďakujem z celého srdca“, s výdychom „Prajem dobro všetkým bytostiam“.

A po prvej dramatickej dramatickej štvrťhodinke, keď som úspešne usedela celú škálu panických reakcií, sa kobylka konečne trochu upokojila, a tak došlo aj na preciťovanie vďačnosti. Dôvodov som za tú hodinu našla kvantum:

• že som v zdraví prežila tú prvú dramatickú časť vychádzky 😀
• že som si mohla splniť sen o vlastnom koni
• že sa mi podarilo nájsť práve túto „spriaznenú konskú dušu“
• že bývam v nádhernom kúsku prírody a môžem si kedykoľvek slobodne ísť zajazdiť po lúkach či po lese
• že mi zdravie a životný štýl umožňujú dopriať si tento luxus
• že boli bytosti lesa ku nám milosrdné a nechali nás v pokoji prejsť (žiadne hlasité lámanie konárov, žiadne diviaky križujúce cestu, žiadni cyklisti vyrútiaci sa náhla spoza nášho chrbta ani iné nebezpečné nástrahy)
• že napriek rannému dažďu bolo popoludní už slnečno a lesné cestičky schodné…

Popri tom som si uvedomila, že hoci často iným rozprávam o dôležitosti vďačnosti, takto do hĺbky a takto dlho v kuse som si na jej preciťovanie už dávno nenašla čas. Je to ďalšia vec, ktorú som už brala ako samozrejmosť, že „to už viem“, a tak nejako nebadane som upustila od svojho ranného rituálu písania si vďačníčka alebo pravidelného hlbokého precítenia vďaky za každodenný život.

A tak idem vrátiť tieto rituály späť do môjho života (a vám to radím tiež 🙂 ). Zapísať si každé ráno minimálne 3 veci, za ktoré som vďačná a do hĺbky to precítiť. A večer pred spaním si prejsť v duchu práve končiaci deň a tiež precítiť vďačnosť za všetky jeho dary. Lebo všetko, čo nám život prináša, sú dary, len sa treba na to vedieť pozrieť správnymi očami 😉