Deň 17 o nasledovaní radosti

Zajtra je deň, kedy si chcem urobiť ešte raz rituál a spečatiť tak symbolicky moju dohodu sama so sebou. Tento dátum som si vybrala už pred viac ako 2 týždňami, keď sa mi nepodarilo začať na jesennú rovnodennosť tak, ako som si predstavovala. Potom bolo ešte Spln, ten tiež prišiel príliš rýchlo na môj vkus (resp životný štýl), ale do toho 10.10. stále ešte vyzeralo dostatočne veľa času.

A zrazu je to zajtra!!

Už si ani nepamätám koľko krát som si sľúbila, že sa už nebudem sťažovať na rýchlo bežiaci čas a proste si zvyknem, naučím sa vnímať koľko času mi čo zaberie a naplánujem si na 1 deň tak primerane úloh. Iba toľko, koľko sa reálne dá zmestiť do tých šialene rýchlo bežiacich 24 hodín. Zlepšujem sa v tom ale len veľmi pomaly 😀

Dnes je teda najvyšší čas stanoviť si pravidlá mojej výzvy. Akurát to potrebujem tento krát urobiť nejako inak, niečo potrebujem zmeniť. Inak sa ocitnem v rovnakej situácii ešte aj na všetky budúce Splny (aj Novy), na zimný Slnovrat, a aj na Nový rok (náš a aj ten čínsky).

Absolútna hlúposť je robiť stále to isté a očakávať iné výsledky

(tento výrok sa prisudzuje minimálne trom múdrym mužom, ale ja som pri tom nebola tak neuvediem ani jedného z nich 😀 dôležité je že to stále platí

Potrebujem sa namiesto ambiciózneho plánovania a kontrolovania výsledkov a bičovania sa za neplnenie (nerealistického) plánu naučiť viac plynúť, vnímať znamenia, sústrediť sa na to, čo je moja cesta, čo si moja duša práve teraz žiada a k čomu ma vedie. A menej riešiť, čo si o tom kto myslí, či „sa to patrí“ alebo či „sa to takto robí“, či to dáva ostatným zmysel, či je to „užitočné“ (a teda či ja som dostatočne „užitočná“ a zaslúžim si dýchať vzduch). Ale predovšetkým – chcem sa pri tom viac baviť 😀

Lebo celá pointa môjho programu Umenie Žiť spočíva v pochopení toho, že našou najdôležitejšou úlohou je znovu sa prepojiť so svojou dušou. Tá si pamätá, prečo sme sa rozhodli zrodiť do práve tohto tela, tejto rodiny a životnej situácie. Vie, čo sa potrebujeme naučiť, kam potrebujeme dôjsť a aj ktorou cestou sa tam dostaneme.

A najspoľahlivejším kompasom na ceste späť k duši je nasledovať radosť. Uvoľniť zovretie Ega, ktoré nás núti robiť veci pre publikum, dokazovať svoju hodnotu, snažiť sa ukázať že sme lepší ako niekto iný, hnať sa za tým čo je niekým iným hodnotené ako „úspech“.

Čo teda môžem urobiť inak?

V prvom rade predefinujem výzvu na hru. Na všetky plánované činnosti si zarátam 2x viac času (správnejšie by bolo možno aj 3x viac ako rezerva na neočakávané udalosti, ktoré po skúsenostiach už viem že môžem s istotou očakávať). Úlohy si budem vyberať viac intuitívne a pocitovo než podľa plánu. Pustím očakávania na výsledok, budem si stále vedomá toho, že keď nasledujem intuíciu a robím to, čo cítim že mám robiť, akýkoľvek výsledok je „správny“ a pre mňa ten najlepší možný na mojej ceste k tomu, čo sa potrebujem naučiť.

A vymyslím si nejaký zábavný rituál, už sa na to teším 😀