Deň 19 a sloboda

„A čo ťa k tomu vedie?“ opýtal sa ma kamarát, keď na otázku ako žijem som mu okrem iného odpovedala, že ak by chcel podrobnejší report tak každý deň podávam o tom správu na mojom blogu. Hm, čo vlastne ma k tomu vedie?? Rada by som s pocitom vnútornej istoty suverénne odpovedala, že moja Duša. Ak by som ale mala byť úplne úprimná (hlavne sama k sebe), tak odpoveď by asi nebola taká suverénna. „Ventiluješ sa. Každý, kto píše, sa ventiluje“, vyslovil diagnózu kamarát.

Spomenula som si na ten pocit vnútorného pretlaku, ktorý ma sprevádza už niekoľko mesiacov. Pretlak informácií, ktoré ku mne prúdia každý deň zo všetkých strán, pretlak emócií, ktoré bublú pod povrchom, pretlak udalostí a aha momentov, ktoré si z nich beriem a nestíham ukladať a zapracovávať, pretlak príbehov, ktoré cítim potrebu vysloviť a zdieľať tak veľmi, až mám niekedy pocit že z toho vybuchnnem… a asi áno – to môže byť to správne slovo 😀

A musím povedať že táto forma „ventilovania“ naozaj pomáha. Čoraz viac ma to baví, a tiež čoraz menej záleží na tom, či to niekto číta a čo si o tom pomyslí a či mi dá „like“. Menej verím môjmu vnútornému kritikovi a jeho výčitkám, obvineniam, posudzovaniu, porovnávaniu a zhadzovaniu všetkého, čo robím. Viac vnímam skryté príčiny všetkého, dávam si viac slobody to mať práve takto. Viac vnímam čaro prítomného okamihu a vedomie toho, že všetko je v poriadku tak ako je, že všetko sa deje presne tak ako sa má 🙂

Je v tom obrovská sloboda. Práve sloboda je jednou z mojich základných životných hodnôt a priorít. Hľadala som ju vo svojich mnohých cestovateľských úletoch, mnoho krát vo svojom živote som sa cítila ako obeť a trpela pocitom neslobody a nemožnosti voľby, a ona tu pri tom bola celý čas, len si ju všimnúť, len ju pochopiť a uchopiť… Ďalší aha moment, na ktorý si opakovane prichádzam a zase zabúdam.

Spomínam si, ako som si to po prvý krát uvedomila v čase, keď som mala malé deti a „musela“ som sa o ne starať, „nemohla“ som sa od nich pohnúť, nemala som žiadny čas pre seba, žiadnu možnosť výberu, žiadna sloboda. Keď som si o tom raz fňukala kamarátovi, povedal mi na to: „Veď ich môžeš posadiť k telke a dať im do ruky čipsy a môžeš si robiť čo chceš“. „No to určite, čo by z nich takto vyrástlo? To predsa nemôžem urobiť!“ vyhŕkla som. Ako ho vôbec napadla taká absurdnosť??

A potom mi to došlo. Nie je pravda že sa o ne MUSÍM starať, teoreticky naozaj môžem urobiť čo mi „poradil“, ale reálne by mi to ani nenapadlo! Na mojich deťoch mi záleží, CHCEM sa o ne postarať najlepšie ako viem a venovať im všetok svoj čas a energiu, je to moje SLOBODNÉ ROZHODNUTIE!

Toto bol pre mňa prvý veľký aha moment tohto druhu, odhadujem že tomu už bude pomaly 20 rokov. Na chvíľu som z toho bola unesená, len potom ticho a nenápadne môj autopilot a hlboko zarytý pocit obete znova prevzali svoju vládu nad mojím životom bez toho, aby som si to všimla. Napokon, bolo pre mňa úplne prirodzené a normálne sa tak cítiť celý po dovtedajší život.

Odvtedy som takých aha momentov zažila neúrekom. A zakaždým po čase tak nejako nebadane vyprchali, kým neprišlo ďalšie uvedomenie. Aj to je súčasť procesu, naše staré vzorce a podvedomé programy sa neprepisujú ľahko. Ale zakaždým mi to vydržalo dlhšie, zakaždým sa mi ľahšie podarilo opäť vkĺznuť do pozície vnútorne slobodného človeka. A už nikdy som sa neponárala do roly obete tak hlboko, iba som odhaľovala nové úrovne a nové oblasti, v ktorých som ešte nebola celkom slobodná, a vedome menila svoje nastavenie.

A viem že raz príde aj čas, kedy mi to vedomie slobody vydrží už natrvalo 🙂