Deň 21 o zlyhaní

Včera som si sľúbila, že si pekne prejdem ešte raz svoju víziu, spíšem podrobne svoj ideálny deň, a odpoviem si aj na všetky tie otázky, ktoré zazneli vo webinári. Ale nespravila som to. „Nemám teraz na to čas. Toľko iných vecí ešte treba urobiť. A vlastne to ani nie je zas také dôležité, veď som to robila už toľko krát, veď to už viem“, našepkával Sabotér v mojej hlave.

Takže som zlyhala. Miliónty krát. A to ma priviedlo k zamysleniu o zlyhaní. Koľko krát predtým už sa mi to stalo. Spomenula som si na všetky tie pocity viny, hanby, bezmocnosti, neschopnosti, porovnávania sa s inými, ktorí to dokázali a pocit že nie som dosť dobrá, keď som znova zlyhala. Koľko ľudí ani nezačne, nevydá sa na cestu, neskúsi urobiť krok smerom k dosiahnutiu svojho sna práve kvôli strachu zo zlyhania. Lenže – je zlyhanie naozaj také strašné?

A je to vôbec zlyhanie?

Už ste niekedy videli dieťa, ktoré sa práve učí chodiť? Ako to prebieha? Podarí sa mu urobiť prvý krok, a rodičia sú celí uveličení a tento počin sprevádzajú ich nadšené výkriky. Po prvom kroku dieťa padne na zadok. Ale to nič, skúsi to opäť. A znova. A zase. A padá na zadok, a zase sa skúša zdvihnúť a urobiť ďalší krok. A na ďalší deň sa mu možno podarí urobiť aj dva kroky. A ďalší deň zase nie. A potom možno tri, štyri kroky. Deň zadňom.

Skúste si predstaviť, že by mu rodičia po prvom kroku už na ďalší deň začali hovoriť: „Ako to že si zase spadol? Dnes už si mal chodiť, veď už predsa vieš, ako sa robí krok. Pozri, zase si na zadku, ty si ale nemehlo! Aha, susedovie Janka ako už pekne chodí, a pozri na Milana, je len o pár mesiacov starší a už vie aj behať. A ty? Si proste nemožný! A nerev, to buchnuté koleno nič nie je, keby si za niečo stál tak už by si nepadal. Nemá zmysel to skúšať, aj tak sa to nikdy nenaučíš!“

Zvláštna predstava, pravda? Predsa každý vie, že dieťa sa učí chodiť postupne, veľa krát spadne na zadok kým získa aspoň trochu istotu. A že potrebuje čas, kým mu nohy zmocnejú a vydrží prejsť dlhší úsek, a ďalší čas kým bude schopné pobehnúť alebo skákať. Nikto si nepredstavuje, že mesiac od prvého kroku bude môcť dieťa zabehnúť maratón.

Rovnaký proces ale prebieha, keď sa snažíme zmeniť svoje návyky, začať robiť niečo inak, po novom. Nejaký čas to trvá. Veľa krát „spadneme na zadok“, kým sme schopní robiť veci po novom s istotou a spoľahlivo. Je to zlyhanie? Znamená to, že sa nám to nikdy nepodarí?

„Sláva nie je v tom, že nikdy nezažijeme pád, ale v tom, že zakaždým vstaneme.“

Čínske príslovie

Keď pochopíme, že „zlyhanie“ je súčasťou procesu a prijmeme ho ako prirodzenú vec, nie je potrebné zažívať všetky tie negatívne emócie. Nie je potrebné sa obviňovať, kritizovať, haniť, porovnávať, cítiť bezmocnosť alebo rovno rezignovať a vzdať sa. Viem, že sa to stane, viem, že je to v poriadku. Urobím presne to, čo robia deti – proste to skúsim znova, a budem to skúšať, kým sa to nenaučím 🙂