Deň 26 alebo spevom proti strachu

Konečne znova vidím slnko, a keďže počasie vhodné na jazdenie už v tomto období nie je samozrejmosťou, rada som využila túto ponuku matky prírody a vyrazila na koni do lesa. A znovu som bola prekvapená lekciou, ktorú mi tento výlet pripravil.

Tu na okolí žije v lesoch plno zveri. Daniele, srny a jelene sú neškodné, maximálne sa mi kôň občas zľakne, keď nečakane vyskočia z krovia alebo sa dajú náhle na útek šuchotajúc spadnutým lístím. Aj zajace a líšky sú v pohode. Diviaky nechcete stretnúť, ale aj to som už viac krát zažila. No a potom sú tu medvede.

Potulujú sa tu niekde v lesoch stále, za normálnych okolností to vôbec neriešim. Dnes som ale našla na strome takúto ceduľu: POZOR!!! Zvýšený pohyb medveďa hnedého! „Pohoda, nič nové, boli tu vždy, nič sa nedeje, jazdím tadeto už roky a nikdy sme ešte medveďa nestretli, veď snáď by ho kôň zacítil z diaľky…“, snažila som sa zahnať znepokojujúcu predstavu.

Lenže myseľ už si stihla vštepiť tento obraz (lebo všetko, čo je na papieri, to je tak nejako reálnejšie), a tak sa obzerám častejšie ako inokedy. A pod kožu sa zavrtáva strach. A to je prúser! Lebo „kto sa bojí, nech nejde do lesa“, ale predovšetkým – nech nesadá na koňa!

Kôň okamžite registruje všetky vaše pocity. Od prírody je to plaché zviera, po stáročia bolo korisťou predátorov a jeho prežitie záviselo od bystrých zmyslov a rýchlych nôh. Je to stádové zviera, a tak keď sa jeden splaší a rozbehne sa preč, ostatní bez zaváhania vyrazia za ním, a až potom zisťujú, či nebezpečenstvo bolo reálne a reakcia opodstatnená.

Akonáhle pri jazdení pocítite strach, máte problém. Kôň sa prepne do módu boja o prežitie a ak sa prestane s vami cítiť v bezpečí, postará sa o seba sám spôsobom, ktorý sa vám v lepšom prípade nebude páčiť, a v horšom vás to bude stáť pár týždňov v nemocnici (a to stále ešte nehovorím o najhoršom prípade).

Spomenula som si na kultovú sovietsku rozprávku Vlk a Zajac, scénka kde si zajac pospevuje „Ja sa nebojím, ja sa nebojím, len aby to nebol vlk a sova, ja sa nebojím…“ a začala som si spievať. Dosť potichu na to, aby som nevydesila koňa, ale zase dosť nahlas na to, aby to prípadného okoloidúceho medveďa varovalo a odradilo od nápadu ísť zisťovať pôvod tohto zvuku 😀

Prestala som sa teda obzerať a sústredila som sa na to, aby som spievala bránicou, aby som mala uvoľnenú čeľusť, a spomínala som si čo ešte som sa naučila na hodinách spevu v ZUŠke. Rozprávky neklamú, spev zaručene pomáha presmerovať pozornosť a zabudnúť na strach.

A to je možno dobrý nápad aj pre vás v dnešnej dobe. Proste prestať sledovať v médiách všetky tie zaručené a overené katastrofické správy, ktoré sa na vás každý deň valia, a namiesto toho si začať spievať 😉 Alebo tancovať, maľovať, hrať sa s deťmi, jednoducho nahradiť strach a deštrukciu radosťou a tvorením 🙂

P.S. Inak najsmiešnejšie bolo, ako sa mi cestou naspäť z lesa automaticky uľavilo, keď sme znova prešli okolo tej výstražnej cedule a teda vyšli z „nebezpečnej zóny“ (lebo neviem či si to tie medvede vedia prečítať na strome že pokade majú chodiť 😀 )