Deň 27 a skok z útesu

Veľmi nečakaná vec sa mi udiala dnes. Mala som ráno dohodnutý hovor cez Zoom s jednou australankou, s ktorou sa poznáme cez FB. Páči sa mi, čo robí a ako to robí. Sledujeme sa vzájomne už dlhšie a komentujeme si navzájom posty, lebo máme podobné názory a záujmy.

Už dávnejšie som si všimla, ako sa tešila že je konečne súčasťou vzájomne sa podporujúcej komunity a nie je na všetko sama, má sa s kým poradiť a pomáhajú si navzájom a aj nejaký koučing spomínala. Trochu som jej závidela, podporujúca komunita je presne to, čo mi chýba. Možnosť s niekým sa porozprávať, zdieľať svoje onlinové problémy a výzvy, vzájomne sa podporovať vo svojich projektoch…

Aj som jej to myslím niekde napísala do komentu, a tak ma pozvala do ich FB skupiny. Na FB sa snažím chodiť čo najmenej, ale keď ma osobne cez messenger pozvala sledovať ich 4 – dňový workshop, dala som tomu šancu a pozrela som si ho. A ako to už pri tých workshopoch a webinároch zadarmo chodí, nasledovala ponuka plateného členstva s mnohými výhodami.

Už dlhšie ma to lákalo, byť tiež súčasťou nejakej komunity, nebyť na všetko sama ako prst. A tak som ju oslovila, nech mi povie viac – čo to obnáša, ako to tam u nich vyzerá, ako to funguje, za akých podmienok s dá pripojiť k nim. Čím dlhšie rozprávala o tom, ako to funguje u nich v komunite a sčím mi môžu pomôcť, tým viac jedna moja časť kričala že „áno, áno, presne toto potrebujem!“, a súčasne nejaká iná časť kládla čoraz väčší odpor.

Zmocňovala sa ma stupňujúca sa hrôza. A tak som kládla milión doplňujúcich otázok. Ospravedlňovala si všelijako svoje váhanie, ktoré bolo trochu smiešne vzhľadom na to, že vstupná investícia nebola nijako vysoká a ešte k tomu s 30 dňovou garanciou vrátenia peňazí. Čo môžem stratiť, keď jej rovno poviem nech mi pošle link, že sa pozriem a rozhodnem sa či je to pre mňa, alebo si nechám vrátiť peniaze??

Ale nie, hodinu a pol som sama sebe kládla odpor. Keď ma niečo nezaujíma, nemám problém povedať že dík, ale nemám záujem. Keď niečo nie je pre mňa, tak si to viem relatívne rýchlo zistiť a nacítiť. Toto bolo iné. Kdesi na podvedomej úrovni to bolo ako ten skok z útesu – viete, že ste absolvovali celú tú namáhavú cestu hore, lebo chcete skočiť a zažiť ten úžasný let, ale… súčasne je desivé urobiť ten skok do prázdna.

A ja cítim už dlhšie, že je čas vyjadriť sa, hovoriť svoju pravdu, robiť to, na čo som sem prišla a prečo sa moja duša rozhodla vteliť práve do tohto času, práve do tejto situácie. A cítim, že toto je moja šanca. Lenže je to zároveň aj strašne desivé urobiť ten krok a vystaviť sa verejne napospas posudzovaniu a odsudzovaniu, posmechu, nepochopeniu alebo aj nenávisti davu.

Ale už som sa rozhodla, idem do toho. A bola som z toho dôkladne rozhodená a rozklepaná ešte aj popoludní. Zrušila som svoj popoludňajší program, išla sa prejsť do lesa so psom, kreslila som si strom života iba tak bez potreby dokonalého výsledku, pozrela som si ďalší rozhovor od Marie Forleo a cítim sa lepšie. Ešte stále roztrasená, ale rozhodnutá. Je čas.