Deň 30 o plánoch a realite

Ako si zachovať vnútorný kľud, ako nepodľahnúť strachu a panike, keď všade okolo sa na vás valí záplava negatívnych správ? Dá sa vôbec zostať pokojný, alebo nebodaj dokonca aj zažívať pozitívne emócie v časoch, aké práve teraz žijeme? Ale samozrejme že áno 🙂

Tak takto začínal pôvodne dnešný článok, keď som ho začala písať. Statočne hneď od rána, ako som si včera sľúbila. Tešila som sa, koľko mám teraz na písanie času, že konečne budem môcť v kľude vyjadriť svoje myšlienky až do konca. A čo je hlavné – najneskôr o siedmej vypnem počítač a budem môcť stráviť príjemný večer s manželom (už je z toho dosť rozladený, ako trávim večery zalezená vo svojej pracovni neskoro do noci).

Lenže ako to už býva, zase sa potvrdila platnosť pravidla že každá úloha vyplní všetok čas na ňu vyhradený 😀 . A tak sa mi myšlienky začali krásne vetviť všetkými smermi, a keďže som mala dosť času, tak som si ich v kľude začínala rozpisovať. Lenže prišiel čas obeda a žiadnu som ešte nemala dokončenú.

„Nevadí, stále ešte mám dosť času“, myslela som si. Medzitým som si ešte spomenula, že som tento týždeň neposlala mail a aj mi napadli zmysluplné rady a odkazy, ktoré by som mohla poslať, takže písací projekt sa mi celkom slušne rozvetvoval. No ale potom ešte bolo treba niečo porobiť v domácnosti, niečo ísť vybaviť do mesta, potom som mala naplánované natáčanie rozhovoru cez Zoom…

Konečne podvečer som sa znovu dostala k písaniu. Zistila som, že už keď idem písať mail do „užšieho kruhu“, že veď by som mohla všetkým ho poslať, keď už mi napadli také užitočné rady. A vlastne by som ten článok mohla dať aj na môj „normálny“ web a zdieľať na FB, nie len ukrytý tu na osobnom blogu pre pár ľudí.

A tak som písala a prepisovala a snažila sa vytriediť príliš rozvetvené myšlienky a dokončiť článok aj mail a pripraviť všetky odkazy. O šiestej som si ešte myslela, že do siedmej to dokončím a pôjdem domov (ach, moja stará známa „časosleposť“). O pol ôsmej bol síce článok skoro hotový, lenže aby bolo možné dokončiť všetko tak ako som si predstavovala, čakalo ma ešte: nájsť vhodné fotky, nastaviť SEO pre kamaráta gúgla, nastaviť FB atribúty, dopísať ten mail a v ňom tiež nastaviť všetko čo treba…

Stála som pred rozhodnutím, či sa snažiť dorobiť všetko čo som mala naplánované, alebo ísť domov za manželom. Chvíľu som bojovala s pokušením vypnúť svoje sily a dokončiť to. Našťastie aspoň niečo už som sa z predchádzajúcich skúseností naučila. Totiž že tie záverečné úpravy typu „už len…“ spravidla ešte zaberú niekoľko hodín, a čím viac sa ponáhľam a tlačím na seba, tým viac robím chýb a teda tým dlhšie mi to trvá.

A tak som vyhodnotila možnosti a priority, zaklapla počítač a išla som domov. Lebo keď dnes nepošlem mail a nenapíšem článok, nikto si to nevšimne, nikomu to nebude chýbať, nikto na to nečaká. Za to doma na mňa niekto čaká, a keď neprídem tak si to určite všimne a budem mu chýbať 🙂