Deň 33 o starých vzorcoch

„Aký to má všetko zmysel?“, pýtam sa dnes sama seba od rána. V piatok som bola plná nadšenia a mala som rozpísaný článok aj e-mail a mala som skvelý plán. Dnes mi to celé príde zbytočné a nezmyselné. Načo mám písať e-maily ľuďom? Ja tu s tým trávim hodiny svojho času, vynakladám množstvo energie, a prečíta si to aj tak len pár percent ľudí… a nič z toho nemám, žiadna energia sa mi nevracia späť…

Nebolo by fakt rozumnejšie vrátiť sa do galérie a „normálne“ si zarábať peniaze, a potom si ich užiť ako uznám za vhodné a nestrácať už čas týmto večným vypisovaním? Vzápätí som si uvedomila, že to je zase tá istá obohraná platňa, postoj obete, takže stop, zmena! A keďže som rozhodnutá dodržiavať a aplikovať v praxi moje vlastné „múdre rady“, začala som si klásť iné otázky. Nie z pozície ukrivdeného „chúďatka“ obete, ale z pozície tvorcu.

„Ako si predstavujem ideálny variant tejto situácie? Ako sa chcem pri tom cítiť? Čo môžem urobiť pre to, aby som to dosiahla?“ Prípadne (pre pokročilých vo vnímaní vonkajšieho sveta ako odrazu svojho vnútra) je tu ešte otázka: „Aký prínos má pre mňa to, že to mám momentálne takto?“ Hneď sa cítim lepšie – už nie som obeť okolností, už to nie je o tých „nevďačníkoch“, ktorí mi neposielajú nadšené ďakovné dopisy alebo rovno peniaze na účet 😀

A tak som sa pýtala a zapisovala, a veľa vecí som objavila na pozadí. Predovšetkým som si pripomenula, že zase som zabudla na radosť. Vždy znova a znova sama seba doženiem do pozície že musím podať výkon, byť užitočná, robiť to pre druhých. Na tom nie je nič zlé pochopiteľne, akurát ten spôsob akým to robím je súčasťou môjho starého vzorca, ktorý už nemienim dokolečka opakovať.

Lebo vyzerá to vždy približne takto:

• príde mi krásna vízia, čo môžem robiť, cítim to ako úžasné poslanie, ktoré je v súlade s mojou dušou
• plná nadšenia a radosti si začnem plánovať, prichádzajú mi ďalšie a ďalšie doplňujúce myšlienky a nápady, rozširuje sa mi to, všetko to spolu dáva krásne zmysel
• vrhnem sa s chuťou a radosťou do toho, som plná elánu, naplánujem si vo svojej „časosleposti“ (že neviem odhadnúť čas, ktorý jednotlivé úlohy zaberú) a nekonečnom optimizme a odhodlaní veľké vzrušujúce (rozumej úplne nerealistické) ciele
• neviem čo skôr, nestíham, prepnem sa do módu že „musím“ to čo najlepšie a najefektívnejšie a najrýchlejšie urobiť, dosiahnuť svoje ciele, zachrániť tým svet a pomôcť ľuďom
• no a potom sa (pochopiteľne) vyčerpám, prestane mi to dávať zmysel, zrazu sa mi zdá že „neviem, čo mám robiť“, skončím s pocitom zlyhania, alebo s myšlienkami že som sa asi mýlila a nie je to pre mňa, že na to nemám…
• a prípadne tú pôvodnú víziu po pár mesiacoch (a pár pokusoch s niečím iným v takom istom vzorci) „objavím“ znova a dám ešte jedno kolo toho celého

Ono nejaký čas trvá, kým človek pochopí, že je to vzorec, že to tak má kdesi v podvedomí naprogramované. Spočiatku sa snažíme najlepšie ako vieme, a keď neprichádzajú očakávané výsledky, je to vinou vonkajších okolností, smola, náhoda. Niekedy sa nám ten istý vzorec opakuje v iných situáciách a za iných okolností, tak hneď nepochopíme súvislosť. Lenže keď sa po pár rokoch a pár rovnako odohraných scenároch pozriete späť, pochopíte že tu niečo nesedí, že to by teda musela byť hooodne veľká náhoda.

Napríklad keď zakaždým keď sa vám podarí ušetriť alebo inak získať peniaze navyše, tak sa vzápätí niečo pokazí alebo sa vytvorí situácia, kedy zase musíte niečo hasiť, a je po peniazoch, ste presne tam kde ste boli predtým. Alebo žena odíde zo vzťahu s partnerom ktorý ju ponižuje a uráža, nájde si iného, a po čase je tam kde bola predtým, a to sa zopakuje aj s ďalším v poradí (alebo ak sa rozhodne zostať sama tak si nájde takého šéfa alebo suseda).

Každý z nás ich má svoje vzorce, všetci sme si vytvorili v detstve nejakú „stratégiu prežitia“ (krásne o tom terapeutka Ivetka Havlová rozpráva vo všetkých 3 rozhovoroch, ktoré sme spolu robili a je to fakt výstižné a oči otvárajúce). Akonáhle rozpoznáme opakujúcu sa situáciu, akonáhle preberieme zodpovednosť za výsledky a prestaneme viniť okolnosti, náhodu, iných, môžeme sa pustiť do vytvárania nového vzorca, zmeniť chybný program (to je koniec vzdelávacej časti, vrátim sa k môjmu dnešnému dňu 😀 ).

Vypočula som si záznam nášho štvrtkového rozhovoru s Caroline (poprosila som ju v určitom momente nech to začne nahrávať, lebo mám už skúsenosť s tým že sa napojím na svoju dušu alebo Zdroj a múdre – premúdre rady dávam, a potom po skončení si nič z toho nepamätám), a pripomenula som si sama sebe prečo píšem blog, a predovšetkým som si pripomenula to nadšenie a tú energiu, v ktorej som vtedy bola a do ktorej sa znovu chcem dostať.

A potom som si ešte chcela pozrieť na mojej anglickej FB stránke, koľko FB live sa mi podarilo odvysielať na jar predtým ako som to zabalila (to viete, vzorec nepustil), či to náhodou tiež nebolo okolo 30 (lebo v každodennom blogovaní som sa tiež bez problémov dostala k 30-ke kým to začalo drhnúť a začala som špekulovať o ukončení). Presne som to nespočítala (lebo niečo bolo na stránke a niečo na osobnom profile), ale len tak zo zvedavosti som si jedno video vysielané z karavanu pustila. A znova som inšpirovala samu seba 😀

Spomenula som si, aká som bola nadšená, aká pozitívna energia z toho išla, dokonca aj moja angličtina sa mi zdala celkom znesiteľná… Prečítala som si aj komentáre pod videom a uvedomila som si že áno, má to zmysel! Takže pre tentokrát som úspešne preladená a nekončím, idem v radostnej tvorivej energii ďalej 😀

Máte odpozorované nejaké svoje vzorce? Čo sa vám opakuje v živote, s čím nie ste spokojní? Rozpoznanie je prvý krok k zmene. Ďalší krok je potom preprogramovanie autopilota, zmeniť nefunkčný model na niečo, čo vám prinesie očakávané výsledky a v čom sa budete cítiť oveľa lepšie 🙂 (inak presne na to je zameraný 12 – mesačný program Umenie Žiť, ak teda sa rozhodnem ho znova otvoriť v januári 😉 )