Deň 36 a objavy

Dnes som sa rozhodla zjednodušiť si život a deaktivovať 2 účty na Instagrame a zrušiť adminovanie jednej FB stránky. „Denník si píšeš?“ s pobaveným úškrnom sa ma opýtal okolo idúci manžel, ktorý mi nakukol cez plece a prečítal si prvú vetu. Podráždene som mu niečo odvrkla, prestala som písať a musela sa ísť znova „vycentrovať“.

Toto je stále ešte môj citlivý bod – že venujem toľko času písaniu a natáčaniu videí a celkovo tvoreniu obsahu na weby či sociálne siete bez nejakého hmatateľného výsledku. Občas cítim vnútorné naplnenie a radosť z plynutia v súlade s dušou. Občas mám dobrý pocit z odpovede, poďakovania alebo akejkoľvek inej reakcie na moju tvorbu. Občas pár euro za kurz alebo konzultáciu (to by sa dalo považovať za hmatateľné v prípade, že by sa aspoň vzdialene ich množstvo približovalo vynaloženým nákladom). Inak nič.

To sa nesťažujem, je to moje voľba, moje slobodné rozhodnutie. Lenže – to večné (teda v skutočnosti len občasné neškodné, to iba mňa to vždy naštve že „už zase!“) mužove podpichovanie s tým, ako sa iba hrám na FB a píšem si denník namiesto toho, aby som robila niečo „zmysluplné“ (t.j. za čo dostanem aj nejaké peniaze) ma vždy spoľahlivo znechutí a podráždi. A to je jasný znak toho že za zásterkou „slobodného rozhodnutia“ je stále ešte niekde schovaná tá potvora „chuderka obeť“.

Vzťahy a celkovo kontakty s inými ľuďmi nám pomáhajú uvidieť, ako to máme naozaj. Lebo tak ako bez zrkadla nie sme schopní uvidieť si svoju vlastnú tvár, tak bez interakcie s druhými nie sme schopní nahliadnuť do svojho vnútra a vidieť svoje skutočné nastavenie 🙂

Zjavne kdesi na nejakej úrovni mi to stále ešte prináša niečo, lebo keby naozaj nič, tak už to dávno nerobím. Že by také trochu „martýrstvo“, potreba dokazovať si že som dobrý a hodnotný človek, lebo niečo robím „obetavo a nezištne“ pre druhých? A trochu povýšenosť, že ja som lepší a „duchovnejší“ človek, lebo ostatných idem „zachrániť“ aj keď oni to „nevedia oceniť“?

Inak toto bol veľmi bolestivý okamih v mojom osobnostnom rozvoji, keď som toto u seba prvý krát uvidela a bola ochotná si to priznať. Na mojej svokre som to videla úplne jasne, ako stále nasilu chcela „páchať dobro“ a okázalo sa tým vystatovala a nám to oplieskavala o hlavu pri každej príležitosti. Tak ma to vždy rozčuľovalo! Keď nebodaj niekto z rodiny na moju adresu poznamenal že „už si ako babka“, to bola strašidelná urážka pre mňa, lebo ja teda TAKÁ rozhodne nie som!

Lenže viete ako sa hovorí, že muž si vyberá partnerku ako je jeho matka? Niečo na tom bude 😀 A tak hoci si hrdinsky nahováram, že to chcem robiť lebo je to moje poslanie, že nepotrebujem tým zarábať peniaze, v skutočnosti teraz vidím že stále ešte ten môj celoživotný pocit že „nie som dosť dobrá“ na nejakej úrovni pretrváva, stále sa neviem celkom odpútať od tej potreby vonkajšieho ocenenia a potvrdenia mojej hodnoty. Tak ešte že ho mám, to moje zrkadielko 😀

Len podotýkam že tu vôbec nejde o to, že „toto by každého nahnevalo, partner by nás mal podporovať a nie podrývať“ a podobne. Lebo v skutočnosti sa ma iba neškodne opýtal, či si píšem denník. Všetky ostatné významy podfarbené intenzívnymi emóciami som si tam doplnila sama na základe toho, ako ja sama seba a svoje snaženie podvedome vnímam.

No nič, keby to bolo jednoduché zbaviť sa všetkých tých nánosov na duši tak by sme všetci žili šťastný a naplnený život a svet by vyzeral úplne inak. Zrejme aj napriek všetkej snahe a práci na sebe ešte stále mám pred sebou dlhú cestu. Ale zase kto už má všetko „poriešené“, môže opustiť tento fyzický svet a odísť do Svetla, a to mne sa ešte nechce, mne sa tu napriek všetkému celkom páči a žijem rada 😀

Akurát pravidelne prehodnocujem, či mi to písanie a všetko s tým spojené prináša niečo aspoň na energetickej úrovni, aby som udržiavala rovnováhu dávania a prijímania. Postupne sa učím vytvárať v tom rovnováhu a postupovať na svoje ceste. Každý sme v inej časti svojej cesty, svojho procesu. Keď niekto vyrazil skorej, tak je asi v danom okamihu ďalej ako niekto iný, kto ešte len stojí na začiatku a rozmýšľa, či vykročiť. To ale neznamená, že niekto je lepší alebo horší, a okrem toho aj tak sa to v každom ďalšom okamihu môže zmeniť 🙂

A teraz som skoro odpadla, keď som bez nejakého očakávania mrkla na môj anglický blog, kde som včera iba tak bez súvislostí a bez publika zverejnila článok o súboji intuície a mysle. 70 pozretí, 11 lajkov. Akože čože?? Tak 5 rokov tu na Slovensku tvorím a snažím sa prinášať hodnotu ľuďom, a aj tak si môj článok prečíta len pár skalných záujemcov (vďaka vám za to 🙂 ) a lajk nedá nikto, a na anglickom profile založenom len nedávno bez nejakej histórie cudzí ľudia sú ochotní moju prácu viac oceniť?

A takú istú skúsenosť mám s YouTube kanálom – keď v nejakej skupine alebo na anglickom FB profile dám link na niektoré moje anglické video a poprosím aby ma podporili prihlásením sa na odber, tak to pár ľudí vždy bez zaváhania urobí, hoci anglických videí mám len pár a podľa mojich prísnych kritérií zatiaľ rozhodne nepatria medzi skvosty. A pritom v slovenčine/češtine mám toľko úžasných rozhovorov zverejnených …

No neviem sa ešte úplne odpútať od toho výsledku, ešte na tom asi potrebujem viac pracovať 😀 Tak budem ďalej pozorovať situáciu a nechám sa viesť… Inak ak s vami niečo v článku rezonuje alebo naopak nesúhlasíte alebo máte ešte iný pohľad na to, smelo napíšte sem dole do komentárov, alebo ak nechcete verejne tak vždy ma poteší aj e-mail na harcegova@arsvivendi.sk 😉