Deň 49 na výlete

Hurá, som na výlete 🙂 Manžel má pracovnú cestu do Tatranskej Lomnice. A keď už je to v tých Tatrách, a v súčasnej situácii kedy sa človek veľmi nedostane z domu, prišlo mi to ako vhodná zámienka na výlet 😀 Celkom sa teším na zmenu denného režimu, každodenná rutina ma vždy po čase unavuje. Je to len na jednu noc, takže veľa toho pochodiť nestihneme, ale poteší 🙂

Spomenula som si pri tom na časy na začiatku nášho manželstva, kedy som tiež využívala kedy sa dalo mužove pracovné cesty na únik z domu 😀 Bola som vtedy na materskej s najstaršou dcérou. Po vysokoškolskom slobodnom živote plnom slobody a zábavy s priateľmi som zrazu trávila celé dni sama doma. Na starosti malé dieťa a veľkého psa, zavretá v paneláku v bratislavskej Petržalke.

Manžel vtedy rozbiehal spolu s kamarátom z výšky veľkoobchod so svietidlami. Začínali úplne z nuly, môj muž vložil svoje skúsenosti a kontakty z predchádzajúcej práce, a spoločník zase ojazdeného Formana. Môj muž do toho dával všetok svoj čas a energiu, ráno odišiel a vrátil sa až večer, unavený, jediné čo chcel bolo mať konečne kľud.

Ja som po celom dni toho mala tiež dosť. Večer som okúpala a uložila malú, a potom som tiež „odpadla“. Deň za dňom, stále dokola. Nuž, takto som si manželstvo a materstvo nepredstavovala. To vo všetkých tých múdrych knihách o starostlivosti o deti nebolo napísané, nikto ma nevaroval. A tak keď mužova firma získala nejaké objednávky a bolo treba ísť zobrať tovar až kdesi do Teplíc, v túžbe po akejkoľvek zmene som sa ponúkla ako závozník 😀

Dieťa som nechala na starosti mojej skvelej maminke a hurá na výlet, aspoň na chvíľu vyslobodenie z toho kolotoča od plienok k sporáku a späť. Spomínam si, ako sme išli dodávkou na otočku do Čiech až kdesi na nemecké hranice. Konečne sme sa mohli v kľude rozprávať! Končne som videla aj niečo iné ako sídlisko a štyri steny bytu, taká vzácnosť! Dokonca sme boli aj v reštaurácii na obede, hotové Vianoce pre mňa 😀

Lenže kým sme naložili tovar a absolvovali pracovnú obedo – večeru s obchodným partnerom, čas pokročil a cestou späť nás zastihla na diaľnici noc. Manžel šoféroval sám, vtedy by som si ešte na dodávku netrúfla. Bol to dlhý a náročný deň, bol už unavený, a tak rozhodol že zastavíme a aspoň na chvíľu si zdriemne.

Uložili sme sa v kabíne dodávky ako sa dalo. On sa natiahol cez sedadlá, ja ako menšia a skladnejšia som sa zastrčila pod sedadlá a okrútila okolo riadiacej páky. V noci bolo chladno, tak vždy keď niekoho z nás zobudila zima, naštartoval a nechal chvíľu bežať kúrenie. Nejako sme prečkali do rána. To bol môj prvý východ slnka na diaľničnom odpočívadle 😀

Uf, pokračovanie zajtra, lebo už je fakt neskoro 😀