Deň 55 o teórii relativity

Znova ma dobehla strata zmyslu toho, čo robím. Už je to skoro dva mesiace, čo som skončila v galérii a okrem vybavenia pár vecí v našej firme raz za týždeň firme nemám inú platenú prácu. Takže sa môžem na plný úväzok venovať môjmu online „biznisu“. A aj sa venujem. Akurát niekedy mi príde, že to vlastne nedáva zmysel.

Predvčerom mi môj muž urobil výsluch/prednášku/kázeň/terapiu ohľadom môjho „biznisu“. Už si ani nepamätám, ako sme sa k tejto inak „zakázanej“ téme dostali. Chabo som sa bránila a pokúšala sa vytiahnuť nejaké protiargumenty, ale v skutočnosti vecne mal pravdu. Predstavila som si, že keby som stretla starého známeho a spýtal by sa medzi rečou že čomu sa teraz venujem, tak surovo pravdivá pragmatická odpoveď by asi znela: „Cez deň niečo vymýšľam a po večeroch sa ventilujem písaním denníka na blogu“.

Prečo to vlastne robím? Logická odpoveď neexistuje. A hoci prínosy určite sú (aspoň ja rozhodne vidím na sebe posun), praktická využiteľnosť pre moju budúcnosť je sporná. Myslím sporná z logického pohľadu, lebo kdesi vo vnútri na úrovni duše viem, že práve toto teraz potrebujem robiť a nejaký zmysel to určite má. Akurát že často príde pochopenie až po čase, ukáže sa to v určitej situácii v budúcnosti.

Život možno pochopiť iba spätne, ale žiť ho musíme dopredu.

Soren Kierkegaard

Ako asi ja budem raz spomínať toto obdobie? Záleží od toho, ako sa vyvinie budúcnosť. Ak ak sa mi podarí nakoniec splniť si to, čo mi momentálne pripadá ako môj sen, teda cestovať po svete v karavane a robiť rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi, alebo napísať knihu (alebo oboje), moje spomienky budem na terajšie obdobie budem popisovať asi takto:

„Nebolo to jednoduché. Cyklicky som sa dostávala do pocitu, že to nemá zmysel, bojovala s pocitom vyhorenia, trápila som sa, že nie som schopná zarobiť si ani na náklady a musí ma živiť manžel. Hoci som tomu venovala všetok svoj čas a energiu, dlhé mesiace som nevidela žiadne reálne výsledky. Kdesi vo vnútri som ale vedela, že práve toto mám teraz robiť, že to všetko má nejaký vyšší zmysel, aj keď ho ešte nevidím. Nevzdala som to, išla som stále ďalej, až nakoniec sa môj sen stal realitou“

Ak ale naopak príde niečo „horšie“, nejaké výraznejšie životné výzvy (nemá zmysel si ich tu vymýšľať, Vesmír je oveľa kreatívnejší a dokáže vám zo dňa na deň pripraviť situácie, ktoré by vás ani vo sne nenapadli), budem nostalgicky spomínať na toto obdobie asi takto:

„Bolo to nádherné obdobie, asi najkrajšia časť môjho života. Žila som aj s rodinou v priestrannom dome na krásnom mieste uprostred prírody, mala som všetko, po čom som kedy túžila. Nemusela som sa trápiť so zarábaním peňazí, celé dni som sa venovala tomu, čo som vnímala ako svoje poslanie. Vo voľných chvíľach som chodila jazdiť na koni alebo so psom na dlhé vychádzky do lesa, dovolenky sme trávili cestovaním karavanom na krásne miesta…“

A ak vysvitne, že to bola iba taká medzifáza, akési zbieranie skúseností a budovanie vnútornej kapacity a neskôr nájdem niečo úplne iné, čo ma bude napĺňať a živiť, alebo konečne pochopím že už teraz žijem v hojnosti a nemám riešiť nejaké „svoje“ peniaze, potom budem spomínať na aktuálnu súčasnosť asi takto:

„Kupovala som kurzy o online podnikaní, učila sa množstvo nezmyselných technických vecí, hoci na to vôbec nemám predpoklady. Vyskúšala som milión možností, ako uspieť vo svete internetu, a milión krát zlyhala. Často som bola z toho na dne, zažívala obdobia náhlej inšpirácie a hektického tvorenia v ilúzii, že toto už je „ono, len aby som znova skončila vyhorená, bez peňazí, bez nádeje na zlepšenie. Dnes už viem, že to všetko bola iba príprava na XYZ, ktoré teraz robím.“

Všetko je relatívne. Keďže ale netuším, čo prinesie budúcnosť, môžem akurát pokračovať v tom, čo cítim že mám teraz robiť. A trénovať si načúvanie tomu vnútornému hlasu, naďalej sledovať znamenia Vesmíru a učiť sa im rozumieť. Bohužiaľ to zo začiatku nejde inak, ako tým, že to človek skúša a potom vyhodnocuje výsledky. Tak ešte že mám učiteľa, ktorý pozná všetky odpovede, a vytvoril aj online kurz, kde si to všetko môžem nájsť 😀

Nedá sa ani spočítať, koľko krát som v tomto období siahla k svojim vlastným radám. Zatiaľ nie takým spôsobom, že príde situácia a ja viem, čo mám robiť. Do toho štádia som sa ešte nedostala. Zatiaľ to prebieha asi takto: niekomu inému príde situácia, obráti sa na mňa, ja mu fundovane poradím – aké sú príčiny problému, kde urobil chybu a čo má teraz urobiť. A potom si uvedomím, kde sa ma to týka, ktorá moja situácia je významovo podobná, a rozhodnem sa aplikovať svoje múdre riešenie 😀

Alebo sa pozriem do svojho vlastného kurzu, čo som poradila ľuďom že majú robiť v danej situácii alebo s problémom, ktorý sa aktuálne snažím riešiť. Lebo jedna vec je rozumieť príčinám problémov, mať informácie a mudrovať o tom iným, a úplne iná vec je uvidieť nejaký problém u seba, priznať si príčiny, a urobiť nevyhnutné kroky. Na seba človek nevidí, nato sú tie naše „zrkadielka“ 😀