Deň 59 o živote ako na horskej dráhe

Sľúbila som porozprávať príhodu, ako som sa prihlásila na spev. Teda to samotné prihlásenie nie je zaujímavé, podstatné je to, čo tomu predchádzalo. Bolo to pre mňa vedy veľmi prekvapivé uvedomenie, ktoré prišlo nečakane na jednej hodine taliančiny. Inak celkovo tie lekcie taliančiny mi priniesli prekvapivé výsledky tam, kde som to vôbec nečakala 😀

Keď sme založili s manželom naše interiérové centrum, začali sme navštevovať nábytkový veľtrh v Miláne. Veľtrh bol vždy plný pracovnej inšpirácie, ale aj príjemných chvíľ strávených v bufete plnom talianskych dobrôt a skvelej talianskej kávy.

Jediný problém bol vypýtať si jedlo pri pokladni, ktorá bola mimo pultov, takže som nemohla ukázať prstom čo chcem, ale musela som si zapamätať komplikovaný taliansky názov, čo sa mi nie vždy podarilo. Tiež sa pravidelne stávalo, že pri vydávaní jedla mali ešte doplňujúce otázky, ktorým som nerozumela, a tak som sa obrala o mnohé ďalšie bonusy, ktoré domorodci využívali.

Každý rok som si hovorila, že sa musím naučiť po taliansky aspoň toľko, aby som si vedela vypýtať jedlo, ale viete ako to chodí – po návrate domov už som mala iné priority, a na učenie taliančiny som si znova spomenula až o rok v Miláne. A tak raz na Vianoce mi môj kreatívny manžel vymyslel originálny darček – daroval mi kurz taliančiny 😀

Hneď v januári som začala chodiť na skupinový kurz. Akurát postupne ľudí ubúdalo, až sa stalo, že niekedy v lete už som zostala v skupine sama. A tak sme našu hodinu presunuli z triedy do kaviarne, a lekcie prebiehali vo forme príjemného rozhovoru pri kávičke. Učebnicu sme používali iba tak orientačne, prečítali sme si článok v lekcii a potom sme sa už len voľne rozprávali o danej téme.

Na jednej hodine bola téma o snívaní. Prečítali sme si o tom, ako hrdinka článku sníva o krásnom byte. Popísala podrobne ako má byt vyzerať a ako má byť zariadený. A následne začala diskusia. „O čom snívaš ty?“ spýtala sa ma po taliansky lektorka.

Odpoveď prišla úplne automaticky a bez rozmýšľania. Počúvala som prekvapene, čo hovorím. „Ja o ničom nesnívam. Nemám rada iba také prázdne tliachanie a stavanie vzdušných zámkov. Viem, že je možné dosiahnuť čokoľvek, je ale potrebné tomu venovať čas a energiu, zamerať sa na to a ísť si za tým. A to ja momentálne nie som ochotná robiť. Všetko, o čom som snívala, už mám. Teraz už chcem iba mať pokoj a v kľude si to užívať.“

A zrazu som pocítila obrovskú vnútornú únavu, ktorej som si dovtedy nebola vedomá. Akože „dajte mi pokoj s nejakými snami, s tým ja som skončila, už nevládzem“. Keď som sa potom pozrela spätne na svoj život, uvedomila som si aj prečo. Predchádzajúcich 10 rokov bolo plných vrcholov a pádov ako na horskej dráhe, z nadšenia a eufórie zo splnených snov do následného sklamania až depresie z nenaplnených očakávaní, alebo do únavy a vyčerpania.

• 1998 založenie spoločnej interiérovej firmy s manželom – obrovská eufória, veľké plány, nadšenie a práca na budovaní od rána do večera. Po 3 rokoch spoločnej práce, striedavo nadšeného plánovania a budovania a vzápätí hádok a napätia (s jednou epizódou kedy som aj odišla a pár mesiacov pracovala ako manažérka galérie) prišlo vyčerpanie, narušenie partnerského vzťahu, pocit neschopnosti a zlyhania (ako matka, manželka aj ako pracovníčka)
• V 2001 som odišla z našej spoločnej firmy so slovami „nikdy viac“ a zamestnala som sa v Hipocentre pri koňoch. Najprv veľká úľava od stresu vo firme a nadšenie že som vykročila za svojím snom (snívala som že raz budem mať vlastný ranč s koňmi). Po 6 mesiacoch tvrdej fyzickej práce v ťažkých podmienkach za každého počasia som pochopila, že tento sen nie je pre mňa
• V 2002 som sa vrátila k interiérovému dizajnu, už nie ako zamestnanec firmy (lebo veď nikdy viac), ale založila som si vlastnú živnosť. Radosť z kreatívnej práce a väčšej slobody, veľké plány a nadšenie
• V 2003 narodenie najmladšej dcéry – ďalšia veľká radosť, ale aj záťaž, práca popri novorodencovi a dvoch ďalších deťoch vtedy 9 a 10 ročných
• V tom istom čase sme začali stavať dom, takže najmladšia prežila detstvo v autosedačke pri večných presunoch na stavbu a späť, popri tom som ešte po troche pracovala a starala sa aj o 2 staršie dcéry
• Po 2 náročných rokoch sme sa začiatkom 2005 s veľkou radosťou nasťahovali. Akurát sme bývali všelijako v provizóriu ešte dosť dlho (peňazí nebolo nazvyš, tak sme len postupne zariaďovali a dorábali). Robila som si terénne úpravy s krompáčom a budovala skalky z ťažkých okruhliakov a tak 😀
• V 2008 začala najmladšia chodiť do škôlky (pre mňa vyslobodenie z lopoty okolo domu a nekonečného kolotoča každodennej rutiny) a ja som vzala prácu projektovej manažérky pre rozvoj regiónu

A presne v tomto období došlo k spomínanému rozhovoru o snoch. A ja som si nevedela ani predstaviť, že by som mala zase za niečím ísť a znova vydávať energiu. „Dajte mi všetci pokoj“ bolo jediné, čo ma napadlo v tejto súvislosti. Ako dieťa som snívala o tom, že sa vydám, budem mať deti, veľký dom so záhradou, psa, mačku a koňa, a prácu, ktorá by ma bavila. To už mám, takže hotovo, odfajknuté, vybavené, dovidenia.

Už žiadne sny, ďakujem ale už to nemienim absolvovať znova, nevládzem. Mala som vtedy iba 38 rokov. Keď som si to uvedomila, prišlo mi to trochu smutné. Fakt už nemám žiadne sny? Skúšala som si spomenúť, pátrala som po nejakých ukrytých tajných túžbach, ale nič – prázdno, iba únava.

Po čase som si spomenula na taký neškodný platonický sen – ako som si vždy na svadbe alebo na plese so živou hudbou povzdychla, že raz chcem byť barová speváčka 😀 A tak som sa ďalší rok prihlásila do ZUŠky na spev. Zistila som, že k hodinám spevu mám „pribalené“ aj hodiny klavíra, to ma potešilo, lebo to bola ďalšia vec čo som si vzdychala – že by som raz chcela vedieť hrať na klavíri 🙂

Ukázalo sa že veľmi dobrý nápad to bol. Získala som pravidelný čas venovaný iba sebe a svojej radosti. Len škoda že mi to vydržalo iba rok. Lebo raz som na hodinu zobrala aj najmladšiu, keďže nebola v škole a nemala som ju kde nechať. Tá si popri tom, ako som sa rozcvičovala, pospevovala so mnou, až ma učiteľka zastavila: „Počkaj chvíľu“, a točila sa k malej: „A teraz ty“. Dala jej pár hlasových cvičení a potom jej hovorí: „Ty mi na budúci rok prídeš na spev“.

Aj prišla, a aj potom pár rokov chodila a povyhrávala nejaké súťaže. Ale ja som bola tým pádom s mojím spevom vyriešená, už som to logisticky nevedela si zaradiť. Lebo sme bývali mimo mesta, kam autobusy chodili veľmi poriedko, takže som robila taxikára všetkým 3 deťom do školy, zo školy, na krúžky, z krúžkov, každá inde a inokedy, práca, nákupy, matky poznajú. Moja záľuba nebola taká dôležitá, samozrejme.

Veď som potom aj skončila na kompletku vyhorená. Ale to už je iná story, o tom už som písala. Ten spev a hru na gitaru mám stále niekde zasunuté na zozname snov. Len zatiaľ nie sú dostatočne vysoko na zozname priorít, a ten deň má furt len 24 hodín (aj to stále nejakých kratších ako bývali). Zatiaľ budem rada ak sa mi podarí aspoň raz týždenne maľovať 🙂

Ako ste na tom s dobíjaním energie a záľubami? Doprajete si pravidelne čas iba pre seba?