Tento článok píšem sediac na terase s výhľadom na toskánske stráne s typickými vinicami, olivovníkmi a cyprusmi. Je to môj splnený sen – pracovať vtedy, kedy sa mi chce a tam, kde práve som, robiť to, čo ma baví a napĺňa, a popri tom mať dosť času venovať rodine a svojim koníčkom. Ako napríklad teraz, keď si ráno vychutnám raňajšiu kávu s takýmto výhľadom, zapnem na hodinku – dve počítač, a potom ideme spoznávať krásy Toskánska.
Nie že by bolo od detstva mojím snom podnikať online. Vyrastala som za socíku, kedy „podnikateľ“ bolo sprosté slovo a viazalo sa len k zahnívajúcej buržoázii na Západe za železnou oponou, počítače v našich vtedajších fabrikách zaberali zväčša celú miestnosť a vypľúvali dierne štítky, a americkí vedci ešte len začínali testovať vzájomné prepojenie počítačov pomocou kábla z jednej miestnosti do druhej 😀 (a nie, nebolo to pred 100 rokmi, toto bola realita v rokoch sedemdesiatych).
V skutočnosti mojím detským snom bolo kŕmiť levy v ZOO 😀 . Vydržalo mi to až do ôsmej triedy, našla som si aj jedinú učňovku v ČSSR v Prahe, kde sa dalo vyučiť za ošetrovateľa exotických zvierat. Keďže som sa ale dobre učila, mama zavelila, že pôjdem na gymnázium, že veď keď budem chcieť tak môžem potom ísť študovať za veterinárku.
Po skončení gymnázia ale zase zaúradovala moja praktická mama: „Snáď nechceš celý život kravám zadky utierať, aj tak ťa by ťa tam nezobrali, vyber si niečo iné!“ A tak som sa poslušne vzdala svojho sna, svojho „nerealistického fantazírovania“ a prihlásila sa na strojnícku fakultu na SVŠT, kde ma zobrali bez prijímačiek a bolo to také „praktické do života“. Moja budúcnosť bola jasne nalinkovaná – budem inžinierka, otec mi vybaví miesto v kancelárii v elektrárni a budem aj ja tak ako on celý život ráno už pred šiestou sedieť v autobuse do práce a vracať sa domov o štvrtej.
Pre mňa ako kreatívneho človeka a milovníka prírody s dobrodružnou povahou to bola dosť desivá predstava – sedieť celý deň v kancelárii? Každý deň, celý život, na tom istom mieste??
Našťastie počas vysokej školy prišla revolúcia a s ňou otvorenie hraníc a nových obzorov. Ukázalo sa, že sa to dá aj inak, že tam kdesi vonku žijú ľudia, ktorí sa neboja mať odvážne plány, a aj ich realizujú, žijú slobodnejšie, pestrejšie, šťastnejšie. Začala som teda postupne a nesmelo aj ja veriť, že snáď, možno niekedy, by sa mi mohlo aspoň niečo z mojich snov splniť.
A tak sa začala cesta za slobodou – namiesto istoty v kancelárii som zvolila neistý, ale o to pestrejší a zaujímavejší život podľa mojich predstáv. Založili sme s manželom vlastnú firmu, začala som jazdiť na koni a neskôr si kúpila svojho vlastného, cestujem po svete, vzdelávam sa v oblasti, ktorá ma zaujíma, a napĺňam svoje poslanie tým, že pomáham prostredníctvom konzultácií aj ostatným ľudom realizovať ich sny.
Pri práci s ľuďmi som si ale všimla, že hoci doba socíku, kedy fungovalo „poslúchaj, dobre sa uč, nájdi si zamestnanie a veľmi nevytŕčaj z radu“ už dávno skončila, mnohí aj dnes veria, že nemá zmysel stavať si vzdušné zámky, že život je ťažký, že lepšie je nerobiť si veľké plány, aby človek potom nebol sklamaný, že aj tak sa im to nesplní a nikdy nebudú mať to čo chcú, atď.
Veríte, že môžete dosiahnuť čokoľvek, čo si vysnívate? Vytvárate si nástenky cieľov? Alebo iba závidíte tým, ktorí „mali v živote šťastie“, a nestaviate si „vzdušné zámky“, lebo predsa „treba byť realista“?
Je to naozaj len otázka šťastia? Alebo naozaj existuje spôsob, akým sa dá dosiahnuť všetko, po čom túžite?
Z vlastnej skúsenosti viem, že sa to dá, a tiež že spôsobov je veľa. Ja som si ako základ zvolila prácu s priestorom. Úplným základom akéhokoľvek spôsobu je ale zmena myslenia.
A tiež pochopiť, že:
Aj vy môžete žiť život, po akom túžite! Každý má inú cestu, osloví ho iná metóda, prídu mu do cesty iné skúšky. Dôležité je vedieť, že možné je takmer všetko (trebárs aj prejsť bosými nohami po žeravom uhlí 😉 )
Prajem vám veľa úspechov na ceste k tým vašim snom 🙂