Zrodenie vlogerky :D

Život nám vždy poskytne takú skúsenosť, akú práve potrebujeme. A tak aj ja som si v minulých dňoch prešla svojou lekciou, keď som sa nechala zatiahnuť do „boja o pravdu“. Pekne som sa vymáchala v negatívnych emóciách, a súčasne z nadhľadu s údivom pozorovala, že čo za blbosti to robím a aký to má asi zmysel. Lenže pre životné lekcie je charakteristické, že vždy až dodatočne zistíme, prečo sa to dialo práve takto a čo nás to malo naučiť.

„Život možno pochopiť iba spätne, ale žiť ho musíme dopredu.“

Søren Kierkegaard

A tak som aj ja po pár dňoch konečne pochopila a môžem sa posunúť ďalej. Začať konečne robiť veci, ktoré cítim už dlho, že mám robiť, len sa tak nejako stále NEDALO, stále mi bránili nejaké „objektívne príčiny“. Môj logicky a vecne uvažujúci muž mi často namietal, že sú to všetko iba výhovorky. Tak ma to hnevalo! Nechápe, že NAOZAJ nemôžem??

Teraz vidím, že mal pravdu. V skutočnosti to bol iba prezlečený strach. Tak dômyselne zamaskovaný, že som ho dlho nevedela odhaliť. Lebo veď viete, ja „na sebe pracujem“. A toľko vecí už som predsa pochopila a „mám to už spracované“. A prdlajz, stále ďalšie a ďalšie „nespracované témy“ odhaľujem, vnáram sa stále hlbšie, alebo stúpam stále vyššie (podľa toho ako sa chcete na proces sebapoznávania pozerať), proste odkrývam nové a nové úrovne.

Jednoducho je to cesta, ktorá nikdy nekončí. Viac o tom hovorím vo videu 😉

Inak pre mňa je vždy najväčšou výzvou vyrovnať sa s tým, že všetci uvidia že nie som dokonalá. Aj tentokrát, lebo toto video vôbec nespĺňa moje vysoké štandardy. Pri chôdzi obraz skáče, tie vlasy nič moc. A mám tam v zábere psa, ktorý práve vykonáva veľkú potrebu 😀 Vlastne toto malo byť len také cvičné, chcela som si vyskúšať čo by som mohla povedať. A potom by som sa nastajlovala, zobrala GoPro kameru (aby sa netriasol obraz ako tu na mobile), nechala doma psy, pripravila si lepšie text…

Lenže potom by to dopadlo ako doteraz vždy, totiž že ten dokonalý moment nikdy nenastal, a video som nenatočila, lebo sa to proste NEDALO. Veď viete – nebol čas (lebo „súrne“ bolo treba riešiť niečo iné), nebolo vhodné počasie, alebo som donekonečna prerábala a dopĺňala alebo menila text. A medzitým to stratilo aktuálnosť, alebo už bolo aktuálne niečo iné, a proces sa zopakoval.

Lenže… lenže už sa opakoval dostatočne veľa krát na to, aby som videla že to k ničomu nevedie. A niekoľko krát už som prekonávala hrôzu z toho, že som vypustila niečo nedokonalé (priam hrozné 😀 ) a zakaždým som to prežila. Tak asi prežijem aj tento krát. Aspoň sa mám kam zlepšovať. A vlastne sa na to celkom teším, a príde mi to zábavné. Myslím, že je to dobré znamenie 🙂

Čo je vaša najväčšia výzva? Rozoznávate svoj vzorec, ako sami seba sabotujete? Čo s tým môžete urobiť? Napíšte do komentárov, alebo aspoň do denníčka 😉